Si zrejme jediný hrajúci malačan, ktorý má medailu zo slovenskej seniorskej ligy. Povedz nám niečo o tom.

Ani si to neuvedomujem. Vždy som hral pre zábavu. Počas tej sezóny sa mi darilo. Žreb nám v pohári pridelil Sportu Hlohovec. Favorit nezaváhal a jasne si odnášal víťazstvo. Celkom sa mi darilo a dostal som po tomto zápase ponuku pridať sa k Sporte. O peniaze mi nešlo, bol som rád, že si môžem zahrať s vtedajšími ale aj dnešnými reprezentantmi pod vedením trénera Liptáka. Táto sezóna dopadla nad očakávania, zdolal nás len majster z Prešova a dodnes rád spomínam na ten nástup na finále ligy a tiež dva góliky, ktoré sa mi v Prešove podarili vsietiť. Veľkým obohatením bolo to, že som mohol na vlastnej koži zažiť a vidieť ako to funguje na najvyššej úrovni. Lebo to aké podmienky tam boli pre hráčov vytvorené, sa dá porovnávať so svetovými klubmi. Odnášal som si odtiaľ len dobré spomienky a taktiež spomínanú medailu.

Čo bolo predtým?

Malacká klasika. Trikrát tréning plus zápas. Takto sa to v Malackách hralo odjakživa, nikdy to tu nebolo na vyššej úrovni . Síce má hádzaná u nás dlhú tradíciu, vždy sa však hrala viac menej na amatérskej úrovni. Ja som zažil veľa dobrého, na zlé si ani nepamätám. Vždy ma to bavilo, no nikdy som nepociťoval túžbu hrať v zahraničí, ale som rád za skúsenosť z Hlohovca a Modry. Zopár chalanov, ktorý mali ambíciu alebo kvalitatívne vytŕčali, odišli,ostatní sa tomu prispôsobili a hralo sa ďalej.

Bola pre teba niekedy hádzaná na prvom mieste. Ak áno, kedy to skončilo, ak nie, čo bolo hlavnejšie?

Hrám od šiestich rokov a hádzaná nikdy nebola na prvom mieste. Nikdy som to takto nepovyšoval nad svoje ostatné aktivity. Samozrejme obetoval som jej veľa času, ale veľakrát som radšej išiel v lete na kúpalisko alebo naháňal frajerky, ako by som makal na tréningu. Z môjho pohľadu som to mal tak zdravo nastavené.

Navonok sa prezentuješ ako človek s kľudnou až flegmatickou povahou. Napriek tomu veľakrát provokuješ súperov, robíš si „srandičky“. Potrebuješ k životu tú zmenu?

Mám to tak pol na pol. Veci a situácie ktoré neovplyvňujú môj život a moje záujmy veľmi neprežívam a mám k ním aj taký postoj. Ale na druhej strane, k tomu na čom mi záleží, pristupujem aktívne a záleží mi na tom aby to bolo podľa mojich predstav. K tým „srandičkám“ len toľko, že už to tak ku mne patrí, robím to pre spestrenie, vôbec za tým netreba hľadať nejaký negatívny úmysel. Ten kto to nechápe si povie, že som arogantný blbec, ale mne to nevadí.

Ako dlho si hrával aj so svojím otcom Petrom. Bavili ste sa spolu doma aj o hádzanej?

Mal som to šťastie že sa mi podarilo si s ním zahrať viac zápasov a vždy ma teší keď sme spolu v šatni a na ihrisku. Doma veľmi hádzanú nerozoberáme. Keď som prechádzal v Strojári z dorastu do mužov tak nás bolo veľmi veľa a klub zareagoval tak, že urobil B družstvo. Hrali tam chalani, ktorý išli z dorastu a potrebovali sa rozohrať a dopĺňali nás starší hráči. Nakoniec sme aj v  Béčku urobili dobrú partiu, kde som vlastne s otcom začal. Nerozumiem tomu, prečo tento model nepresadilo dnešné vedenie Strojára trvalejšie. Možno mali niečo lepšie, ale zatiaľ sa to tak nejaví, neviem, uvidíme. S  Pítrom som si nakoniec zahral aj extraligu, dres má spravený aj na túto sezónu, tak dúfam, že ešte nastúpime spolu. Inak veľa zápasov mám odohratých aj s jeho bratmi myslím že aj pár kvalitných a samozrejme celú dobu hrávam s mojím bratom čo je tiež veľmi fajn a som za to rád.

Veľmi rýchlo si nabehol do pracovného kolotoča. Baví Ťa tvoja práca?

Áno moja práca ma veľmi baví. V podstate robím to, čo som chcel a v čom sa chcem zlepšovať. Mám veľké ciele a síce po malých krôčikoch, ale postupne si za nimi idem. To je aj dôvod prečo som neostal v Hlohovci, profesionálna kariéra hráča sa nedala skĺbiť s ničím iným. U  mňa pri tejto voľbe jasne vyhrávala práca.

Vedel by si si hypoteticky predstaviť, že by si teraz vo svojom veku, nerobil nič iné, len hral hádzanú?

Úprimné nie. Hádzaná nie je šport ktorým sa dá uživiť na Slovensku ani Česku ani nikde. Mám určitú predstavu o svojom živote a aj veľa snov. Tvrdou prácou sa dá veľa z toho dosiahnuť ale nie športom ako hádzaná. Mám ten šport rád ale jednoducho tak to je.

Neodpustím si opýtať sa na Tvoj vzťah k bratovi Tomášovi. Niekedy sa tvárite  ako mačka a pes, ktoré však bez seba nemôžu byť. Dosť sa Vám životy stále krížia a možno by Vám niekto aj mohol Váš súrodenecký vzťah závidieť.

Ja mám brata veľmi rád. Konflikty vznikajú, keď si nedá povedať. Dnes si to neuvedomuje, možno si to len nechce priznať ale nikdy som mu nechcel zle. Som veľmi rád že spolu pracujeme a taktiež, že spolu hrávame. Máme milión konfliktov, ale v danú chvíľu keď je treba sa vždy podržíme.

Späť k hádzanej. Čo obľubuješ viac obranu alebo útok? V čom si podľa Teba lepší?

Mám rád obranu aj útok, mám rád keď ubránime súpera a dáme rýchly gól. Ja už dnes nemám nejaké silné stránky. Sem tam sa mi „zadarí“ viac, inokedy menej. Som limitovaný ramenom, ktoré som si nedal z operovať ale na tú prvú ligu to stačí.

Si absolútne kolektívny hráč. Tvoje osobné štatistiky ťa zaujímajú menej ako výsledok družstva. To je pre trénera vynikajúce. Stále si bol taký?

Myslím, že áno. Najideálnejšie je, keď sa každému „zadarí“ uhrať si to svoje plus brankár zachytá a nemôžeme prehrať. V kolektívnom športe jednotlivec neuspeje, o veľa dôležitejšie je keď zabojuje celá partia. Určité nezhody v kabíne, na ihrisku aj mimo neho sú aj budú, ale keď chceme hrať, musíme ich prekonať.

Ako ťa bude hádzaná sprevádzať najbližšie roky? Skončí Tvoja hráčska kariéra v momente, keď budeš syna Davida voziť na hokejové tréningy a zápasy?

Tak ja verím, že to čo sa nám podarilo dať dokopy, bude fungovať a ešte pár sezón si zahrám. Ja mám tento šport rád, je dynamický a hlavne kontaktný, čo je dobré, lebo treba občas aj na hubu dostať. Kariéra to nebude, ale na odreagovanie a zabavenie sa s kamošmi má zmysel pokračovať. Malý Dado si sám vyberie, momentálne ho iné veci zaujímajú.