Pali si jeden ohromne tímový hráč. Bol si taký vždy? A nepýtam sa len na hádzanú. Aj v škole? Si rád keď je veselo?

Od malička už ako som začal s hádzanou, tak som tým získal isté zázemie a aj priateľstvá, ktoré trvajú dodnes a vždy som sa cítil v tíme príjemne, vnímam ho ako rodinu. Je super vedieť, že niekam patríte a vedie vás to od mala aj k istej zodpovednosti. Zo školy som už nejaký ten piatok vonku, ale vždy som sa tešil až skončilo vyučovanie. Prišiel som domov, porobil si úlohy a až potom utekal na tréning a večer sa vracal domov. Bola to taká, dobre zabehnutá rutina, na ktorú v dobrom a rád spomínam. A áno som rád keď je veselo, či už v skole, tíme, doma, alebo momentálne už aj v práci. S úsmevom na perách je život krajší.

Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že si vo svojej hre oveľa úspešnejší, ako hráči, ktorí teoreticky majú lepšie hádzanárske predpoklady. Je to tým, že ty skutočne vždy hráš na 100% ?

Nikdy som nebol rozdielovým hráčom akými boli napríklad určite Stachovičovci, Maťo Sedláček, Ivan Oslej a iní. Ale svoje miesto na palubovke som si vždy svedomito zastal a snažil sa tam zanechať maximum, či už boli lepšie zápasy alebo slabšie. A keď mi nešlo, či už v útoku alebo v obrane a tréner ma dal dole, vždy som ochotne išiel a rešpektoval rozhodnutie trénera.

Určite základom tvojej hry je anticipácia. Dosť veľa vecí robíš prirodzene. To by mal byť výsledkom určitých danností a potom praktických skúseností. Bol si ako chlapec od rána do večera na ulici a hral si rôzne športy?

Všetko čo som sa v mladosti, od prvých krokov v hádzanej naučil, až po tu hráčsku dospelosť a vyzretosť praktizujem doteraz. Nič nové neskúšam, žiadne fintičky. Robím jednoducho, to čo viem a to čo mi ide najlepšie. Rád čítam hru súpera a sem tam sa mi podarí vypichnúť loptu, alebo včasne prerušiť hráča. Myslím, že to je také moje plus, nakoľko si hru v obrane veľmi užívam a mám rád kontakt s protihráčom, aj keď tvrdší. V útoku rád zabieham do pivota, kde dochádza ku tvrdým kontaktom a aj faulom so súperovými hráčmi. Ale ako vravím, mám tie situácie rád. Ako decka sme boli často vonku, až do tmy, hrali futbal, hokejbal, schovávačku, lozili po stromoch atď. Žiaľ dnešná mládež je v tomto iná. Decká majú mobily, tablety, chatujú online medzi sebou – to sme my nezažili. A určite budem viesť svojho syna ku športu, aby tak isto niekam patril, ako aj ja. Chcem, aby si to preniesol aj do dospelosti, aby nedopadol ako domased a mal kamarátov. Nie len keď budú online.

Máš veľmi dobré genetické predpoklady na šport. Si vysoký, tvrdý, kvalitne beháš? Po kom si to dostal do vienka?

Neviem či práve beh je mojou prednosťou, ale výška a tvrdosť rozhodne áno. Rad bránim na spojke. Ako som už skôr spomínal veľmi rad prichádzam do kontaktu so súperovými hráčmi a nezľaknem sa ani tých čo sú výrazne väčší a aj ťažší ako ja. Keď sa mi podarí ich prerušiť a znemožniť im akciu, ktorá by mohla viest ku gólu v nasej sieti, tak mám zo seba veľmi dobrý pocit a dvíha mi to sebavedomie v ďalších minútach zápasu. Nemal som to po kom ani zdediť, lebo v nasej rodine sa dá povedať, že jediným športovcom som ja. Takže všetko čo som dokázal na ihrisku, bol len výsledok tréningov od ranného veku. Na tie som chodil v mladosti veľmi poctivo a rád.

Mal si aj ty tú svoju naj dorasteneckú partiu? Veľa hráćov tvojho ročníka po palubovkách nebehá, aj keď si ešte športovo dosť mladý. Kde sú?

Mali sme partiu, len časom prišlo k tomu, že chalani sa v tom pubertálnom veku začali sústrediť na prvé frajerky, našli si iných kamarátov a hádzaná u nich išla bokom až úplne skončila. Dá sa povedať, že v doraste z môjho ročníka sme ostali iba ja a Tomáš Stachovič ml. A keď sme mali takých 16-17 rokov (Tomáš ešte menej nakoľko je ročník 93), tak sme prešli k mužom. Tam už pôsobili rok, dva naši rovesníci ako Ivan Oslej, Dávid Stachovič, Robo Baláž a ďaľší. Ale to sú všetko chalani, čo sú starší od nás, aj keď sme ich poznali od mala. Neprešli sme však v rovnakom čase, tými istými kategóriami. Tak sa teda stalo, že nás priradili všetkých k mužom a Tomáš Stachovič ml. si dokonca musel vybavovať ostaršenie, aby sa vôbec mohol pripojiť k tímu. Dlhé roky sme zohrievali lavičku. Ak sme sa vôbec do nominácie na zápas dostali, boli sme za to vďační! Muži boli v tej dobe na vysokej úrovni a preto sme mohli od nich zbierať obrovské množstvo skúseností. Keď sa podarilo a boli sme povolaní na zápas, aj tak sme p resedeli na lavičke a sem–tam len zasiahli do už rozhodnutého diania. Aj tak, trénovať v jednom tíme s mužmi, to boli všetko skvelé chvíle a zážitky, na ktoré nikdy nezabudnem.

Musím takto pustiť do sveta, že tréningu moc nedáš. Nemáš skrátka čas. Tú hodinovú sadzbu čo pracuješ denne, ani nemôžem zverejniť, nikto by tomu neveril. Zdá sa to neskutočné. Napriek tomu na zápas prídeš vždy. Asi je to skôr partiou ako hádzanou?

Nebolo to tak vždy. Prácou som vyťažený na maximum posledné tri roky. Dovtedy som mal jasne stanovené priority a dá sa povedať, že hádzaná bola u mňa na prvom mieste. Vedel som si zorganizovať čas tak, aby som vždy prišiel na tréning a zápas, prípadne som si brával voľno z práce. Iné aktivity išli bokom úplne. Keď som neprišiel na tréning, či zápas, bolo to len vtedy, ak som mal nejaké zranenie či bol som chorý. Lenže ako plynul čas, priority sa menili, založil som si firmu, našiel životnú partnerku, ktorá mi porodila krásneho a zdravého syna Milana a žiaľ hádzaná, už nie je pre mňa číslo 1, ako voľakedy. Určite nie som jediný, kto to tak cíti. Ak sa dá na tréning prídem a rád, ale žiaľ nie vždy sa mi to podarí. Zápas si nenechám ujsť a snažím sa vyriešiť si súkromné a aj pracovné záležitosti tak, aby som ich stíhal. Partia sme skvelá, poznáme sa ešte ako malí chlapci, takže dá sa povedať, že celý život. Keď to spojíte ešte s hádzanou, ktorú robíme už pre radosť, tak vo finále je z toho skvelý výsledok aj napriek občasnej prehre.

Máš pozitívny vzťah k životu, si v kabíne ten, čo neustále robí dobrú náladu. Nenahneváš sa, keď idú o Tebe historky, nič si nezadajúce s tými o Chuckovi Norrisovi?

Na pravdu sa hnevať nedá. V mladosti som porobil veľa hlúpostí, na ktorých sa ešte teraz veľa ľudí zabáva, ale viem aj kopu vecí na iných expertov. Tie sa hodia ale len do kabíny, že Stacho?

Si hráčom, ktorý nevymýšľa. Čo vieš tak to urobíš. Preto si možno u nás bezkonkurenčný v efektívnosti. Je to Tvoja typická vlastnosť? Nerád experimentuješ ? Radšej sa držíš na vyskúšanej ceste?

Nie som gólová mašina, ale tú svoju normu tri-štyri na zápas si splním. Každý gól navyše už je taký bonus. Som pravák na pravej strane, takže o to ťažšie sa mi prekonávajú súperovi brankári. Naučil som sa to už v mladosti, nakoľko sme nikdy nemali ľaváka na pravom krídle. Ako sa hovorí, kde je vôľa tam je cesta. Ja som si tú cestu našiel, aby som bol prospešný pre tím.

Ako si sa vlastne a kedy k hádzanej dostal?

Tak na to si spomínam dosť dobre, aj keď to už bolo dosť dávno. Chodil som ešte na Základnú školu Dr.Jozefa Dérera na prvý stupeň, keď boli po škole letáky na nábor do hádzanárskejprípravky. Nejako som to nebral do úvahy, nakoľko som vtedy chodil na futbal. Inak aj karate som skúšal, z ktorého mám kimono doma odložene ešte dodnes. Žiaľ dosiahol som len biely pás. Raz prišiel za mnou Tomás Stachovič ml., ktorý ma sprevádza už od škôlky s tým, či nejdeme hrať hádzanú. Prípravku vtedy viedli Pavol Petrakovič s pánom trénerom Oslejom. Trénovalo sa na školskom dvore, na asfalte. Neskôr v Zámockom parku sme hrávali zápasy a aj trénovali tak isto len na asfalte. Doteraz mám po tele spomienky na tie časy, ale v dobrom na to spomínam. Takže s hádzanárskymi začiatkami sa mi spájajú tri mená - Stachovič, Oslej, Petraković.

Čo Ti dali tri roky v extralige. Nie je Ti za ňou ľúto?

Extraliga mi dala možnosť zahrať si proti TOP hráčom, aký u nás behajú po palubovkách. Nové pre nás bolo, keď sa k nám pridali viacerí zahraničný hráči. Hneď medzi nás zapadli a niektorí momentálne už majú aj zmenené občianstvo na slovenské. Dokonca figurujú aj v širšom kádri Slovenskej reprezentácie. Čiže extraliga mi dala veľa skúseností, nové priateľstvá a rád na ňu spomínam. Priznávam, áno je mi za ňou ľúto. Keď sme z nej vypadli a v klube sa to tak nešťastne na konci zomlelo, úprimne som to celé oplakal.

Na konci sa pýtavam na športovú budúcnosť. Ako si ju predstavuješ Ty?

Moju športovú budúcnosť si už nijako neplánujem. Ja už hrajem hádzanú len ako hobby a robím to preto, že ma to baví. Partia je skvelá, poznáme sa celú našu hádzanárskú kariéru a dúfam, že nám to vydrží ešte dlhé roky. K hádzanej a športu ako takému, budem viesť už len môjho syna Milana a budem rád ak to dotiahne čo najďalej a jednoznačne ho v tom budem podporovať, ako len budem vládať.