Milana som začal stretávať, tak ako aj veľa iných ľudí, až nástupom na trénersku stoličku v Strojári. Musím prezradiť, že tam sa k družstve hlásil nemalý počet ľudí: kamarátok, manželiek, priateliek a známych. Orientácia v tom, kto je kto, vôbec nebola ľahká. Jeden človek z tohto davu sa k nám nakoniec pridal. A to bol Milan. Pre mňa prekvapujúco, najprv bojácne neskôr po zaregistrovaní už rozhodne sa k nám začlenil. Je to typ fajn človeka, ktorý ak aj starosti má, neprenáša ich na svoje okolie. Vo zväzku s priateľkou Katkou vlastne tvoria prvú štarťácky dvojicu. Katka sa stala naše Guro na sociálnych sieťach a doprevádza nás na všetky zápasy.
Ahoj Milan, si plnohodnotný člen nášho družstva, aj keď si zrejme dlho hádzanú nehrával.Ako to bolo?
No to nemáš pravdu, hádzanú som hral od detstva asi od 9 rokov do 2O rokov potom som presedlal na florbal. Ja som žil hádzanou od detstva.
Porozprávaj nám teda o svojich hádzanárskych začiatkoch a kariére.
Hádzanú som začal hrávať v tretej triede na základnej škole pod záštitou Strojár Malacky. Prešiel som si všetkými kategóriami. Počas dorastu som mal dvojfázové tréningy. Za mužov som začal hrávať v 17 rokoch, prešiel som k mužom z mladšieho dorastu, nakoľko starši dorast nebol.
Si výrečný a spoločenský, takže veľmi dobre zapadáš do každého kolektívu. Prečo si si vybral ten náš?
S chalanmi som hral hádzanú od začiatku, sú mi srdcu blízky a som veľmi rád, že sme založili toto družstvo. Keď ma chalani oslovili, že sa zakladá nový tím a že chcú aby som chytal, neváhal som ani minútu.
Po pár zápasoch konštatujem, že ako brankár robíš aj bez tréningu veľké pokroky. Zrejme ak nadobudneš väčšiu prax budeme sa tešiť na Tvoje výkony podobné tomu v Dunajskej Strede. Si motivovaný aj v tomto smere?
Tak určite áno, hráme hádzanú lebo nás to baví a keď vyhráme je to pre nás o to väčšia motivácia. Náš úspech nespočíva v počte tréningov, my to máme v hlave a v srdci.
Aký zásadný rozdiel vidíš medzi florbalom a hádzanou? Myslíš, že oba športy majú niečo spoločné?
Tak zásadné rozdiely v tom vidia asi všetci, čo majú akú takú predstavu o čom tieto dva športy sú. Spoločné majú to, že sú to kolektívne športy, všetci ťaháme za jedno lano, keď zlyhá jeden, zlyhá celý tím.
To, že jedno je s hokejkou je jasné, čakal som, že povieš väčšia tvrdosť, kontakt atď, lebo úprimne deti, bývalí florbalisti mi ešte na hádzanú neprišli. Práve toho sa boja. Ideme ďalej. Je alebo bola Tvoja najbližšia rodina športovo založená, alebo si taký samorost?
Moji rodičia ma k športu viedli od detstva za čo som im vďačný, chodili ma podporovať na každý jeden zápas.
Na to, že si kus poriadneho chlapa si veľmi mrštný? Vynikal si na základnej škole medzi vrstovníkmi v športe?
Síce na to nevyzerám, ale športom žijem, som súťaživý typ. Ako jednotlivec som nevynikal ale v kolektívnych športoch som sa cítil dobre. Na školských olympijských hrách sme skončili tretí to bol náš prvý úspech.
Si od mala malačan žijúci teraz v Kostolišti? Kde si ešte okrem Malaciek trávil svoju mladosť a ako dlho?
V Malackách som sa narodil a strávil väčšinu svojho života. V roku 2013 som odišiel žiť do Čiech, bol som tam päť rokov. V Čechách som sa tiež venoval športu, hrával som futbal na miestnej úrovni.
Keď počúvam rozhovory mojich kolegov v práci konštatujem, že je už nová doba. Veľakrát debatujú o tom čo budú variť a na môj údiv ovládajú, na rozdiel odo mňa, aj kucharské umenie. Ako je to s Tebou?
Vodu na kávu a čaj uvarím bez problémov a ostatné nechávam na moju priateľku Katku.
Ako hodnotíš náš vstup do sezóny?
Vstup hodnotím veľmi dobre, od zápasu k zápasu je náš výkon lepší, škoda že našu výhernú šnúru stopla pandémia, ale ja verím, že sa čoskoro stretneme na palubovkách a ešte ukážeme čo je v nás.
A nakoniec pravdu. Baví ťa to v bráne? Málokto chce byť brankárom. To v tej bráne nemáš strach?
Ja som brankár od začiatku svojej hráčskej kariéry, nie je to pre mňa nič nové. Strach určite nemám, to súper by sa mal báť.
